Čo by sme mali ukázať v štýlovej súťaži

Prečo vlastne chceme aby sa jazdci venovali štýlu svojich predvedení a preto sa toho tak boja? No keď odhliadneme od estetickej stránky jazdenia, tak najmä preto, že vytríbený štýl znamená vysokú úroveň zvládnutia techniky jazdenia. Prečo si myslíme, že štýlové súťaže sú len pre deti a mladé kone? Asi preto, že starší jazdci sa akoby ostýchali ukázať do akej miery zvládli základnú školu jazdenia, prípravy jazdca a koňa, teda technickú stránku svojho jazdenia. Zvládnutie techniky je základným predpokladom konkurencie schopnosti v každom športe. Neviem prečo si hádam väčšina jazdcov i trénerov a učiteľov jazdenia myslí, alebo sa tak aspoň správajú, že v jazdectve to azda neplatí! Platí, a dvojnásobne. Jazdec je vždy závislý na partnerovi, ktorý nie je schopný štandardnej komunikácie ako ju používame my ľudia. S koňom teda musíme komunikovať tak ako to vyhovuje jeho schopnostiam. Kôň nie je povinný rozumieť nám, ale vždy v prvom rade my jemu.

Správnu a účinnú komunikáciu s koňom charakterizujú určité kvality na ktoré by sme sa mali v príprave koní zamerať a ktoré by mali byť posudzované aj v súťažiach. Či už drezúrnych alebo štýlových skokových. Samozrejme správny výcvik koňa predpokladá skúseného jazdca spolupracujúceho so skúseným trénerom. Výcvik jazdcov by zase mali zabezpečovať skúsený učitelia jazdenia. Mnohé jazdecké školy, ktoré začali po zmene pomerov „rásť“ ako huby po daždi, ako sa ukazuje, bez skúsených učiteľov jazdenia a skúsených koní, zostávajú len pseudo školami, ak nie niečím ešte záhadnejším.

Každý primerane vzdelaný účastník jazdeckého diania hádam uzná, že na každej úrovni od základnej až po grand prix existujú základné kritériá, ktoré by sa nemali podceňovať, ob-chádzať. Kvalita týchto technických parametrov sledovaných v súťažiach by mala rásť postupne s napredujúcim výcvikom až po hranicu, ktorá je vždy vymedzená synergiou (akýmsi súčtom) talentov jazdca a koňa.

Prvoradá a najdôležitejšia kvalita získaná výcvikom je ochota koňa spolupracovať s jazdcom, vyzerať pri práci spokojne (uvoľnene) a predvádzať sa ochotne, nenútene, ľahko. Jazdenie naozaj nemôže byť o drile, vynútenej poslušnosti koňa a o tom aby sa pohyboval ako bezduchý stroj, ale o výchove a vzdelávaní. O výchove a vzdelávaní (výcviku) rozvíjajúcom a kontrolujúcom, nie deformujúcom, jeho jedinečnú pohybovú špecializáciu, atletickú a gymnastickú schopnosť.

Rozhodcovia, no najmä tréneri a jazdci by mali viac pozerať na spôsob akým sa kôň po-hybuje než na schopnosť robiť určité pohybové stereotypy podľa technických požiadaviek. To znamená, že príprava na preteky nie je ani tak veľmi o neustálom opakovaní pohybových stereotypov (skákanie oxeru a kolmáku z cvalu) požadovaných priamo pri výkone v súťaži, ale o rozvíjaní základných pohybových schopností a zručností. Postupy akými sa tieto základy rozvíjajú by samozrejme jazdci mali ovládať alebo si aspoň nechať poradiť a snažiť sa ich postupne zvládnuť.

Jeden zo základných parametrov je rytmus pohybu. Samozrejme, že by mal byť ustálenejší v ZL než v Z. Podobne poddajnosť musí byť evidentnejšia v S než v L ak má kôň robiť svoju prácu ľahko a ochotne. Z hľadiska postupného osvojovania si potrebných zručností koňom i jazdcom má prítomnosť týchto kvalít zásadnú dôležitosť. Vôbec pri tom nezáleží na jazdeckej disciplíne ktorej sa bude dvojica neskôr prevažne venovať. Podobne je to aj s priľnutím, zrovnaním a zhromaždením. Všetky tieto parametre (vlastnosti, kvality) sa musia progresívne rozvíjať.

nakoniec by sa pozornosť mala zameriavať oveľa viac na jazdca, nie na koňa. Jazdec by mal byť schopný držať sa v rovnováhe s koňom, sám sa musí dokázať niesť (udržať rovnováhu bez rúk), vzpriamený a schopný používať jasné a efektívne pomôcky bez akýchkoľvek nepo-trebných pohybov v sedle. Takéto zručnosti sa dajú získať len pozorovaním najlepších jazdcov, absolvovaním kontrolovaných lekcií, čítaním kníh a časopisov a poctivým jazdením.

Uveďme si kvality (parametre, vlastnosti), ktoré podporujú štýlové predvedenie koňa:


1. Rytmus - je úzko spojený s tempom a pravidelnosťou chodov. Narúšanie rytmu poukazuje na nesúlad pomôcok a je varovným signálom, že niečo nerobíme dobre.
2. Poddajnosť - odvíja sa od uvoľnenosti. Získavame a zlepšujeme ju ohýbacími cvičeniami krku koňa zo zeme i zo sedla, cvičeniami na dvoch stopách, prechodmi, obratmi na kruhoch a rôznymi ďalšími cvičeniami.
3. Priľnutie - kameň úrazu väčšiny jazdcov. Všetci veľký jazdci hovoria jednotne, že by malo zostať ľahké, elastické ako výsledok pohybu dopredu smerom na zubadlo a vrátenia energie pohybu (odrazenie sa od zubadla) späť na zadok koňa prostredníctvom pružiaceho chrbta. Ako to však urobiť? To je otázka. Musíme vychádzať z toho, že priľnutie nemôže byť vý-sledkom ťahania koňa rukami smerom dole a dozadu. Zalomený krk a hlava koňa smerujúca na prsia rozhodne nie sú znakom správneho priľnutia. Rozhodne však takéto zostavenie koňa signalizuje určitý stupeň týrania koňa. Koňovi je oveľa ťažšie vyrovnať sa s takýmto postupom bez narušenia duševného a neskôr aj fyzického zdravia ako s niekoľkými klepnutiami, prípadne aj ostrejšími, bičíkom, čo často divákov tak irituje.
4. Kmih - súvisí so schopnosťou odrazu a impulzívnosťou. Impulzívnosť vyjadruje schopnosť koňa okamžite reagovať na jemnú (nad prahovú) pomôcku holeňou. Kmih by mal mať vždy len toľko energie, koľko dokáže jazdec zvládnuť ľahkým priľnutím. Kmih nesúvisí priamo s rýchlosťou pohybu koňa ani s priestornosťou krokov. Súvisí s pohotovosťou koňa ochotne a plynulo predĺžiť svoj rámec, kroky.
5. Zrovnanie - prejavuje sa rovnakým tlakom na obidve strany zubadla a viac - menej rovnakou šikovnosťou na obidve strany vo všetkých chodoch, ruchoch a to na rovných i ohnutých líniách.
6. Zhromaždenie - je to schopnosť skrátiť základňu (kroky) prenesením ťažiska dozadu. pred-časné, prílišné, silové zhromažďovanie (skladanie) privádza koňa napredok a robí ho ťažkým v ruke, nepoddajným. Pri rozvíjaní spomenutých parametrov si treba uvedomiť, že sú to procesy, nie stavy. Tvrdenia „kôň je, nie je uvoľnený“ a podobné, sú veľmi zjednodušené. Každý pohybujúci sa kôň je uvoľnený, len miera uvoľnenia sa môže veľmi líšiť. Ak sa jazdec pokúša o akýkoľvek cvik, pohybový stereotyp, mal by mať stále na pamäti, že postupné dosahovanie základných cieľov je fundamentom konštruktívneho výcviku a akékoľvek ponáhľanie sa , podceňovanie základov sa zákonite v budúcnosti vypomstí. Pravdivosť tohto tvrdenia dokumentuje množstvo koní pohybujúcich sa s vytreštenými očami, s tuhým chrbtom, na hranici ovládateľnosti alebo naopak tempom pohrebného sprievodu. Podľa sokových pravidiel sa v súťaži na štýl koňa hodnotí:


1. Cval po parkúre - teda prejazdenosť (pokoj koňa, priestupnosť, poddajnosť vyjadrená reak-ciami na pomôcky jazdca, priľnutím, držanie tela koňa na rovných čiarach i v oblúkoch, udržiavanie cvalového rytmu a primeraného tempa, cval na správnu nohu, dodržanie určeného počtu cvalových skokov medzi prekážkami navzájom súvisiacimi.
2. Miesto odskoku - pravidelnosť cvalových skokov pred skokom, sila odrazu, odskoková zóna v závislosti na charaktere skoku.
3. Technika skoku - skokový štýl charakterizovaný vytiahnutím krku (skokanským lukom, baskulou), pružnosť a rovnováha doskoku, schopnosť pokračovať v pravidelnom cvale v nezmenenom rytme ďalej.
4. Technika nôh - krčenie hrudných a panvových končatín, pozornosť nad skokom. Podľa sokových pravidiel sa v súťaži na štýl jazdca hodnotí:

1. Úprava jazdca a koňa.
2. Holene - priloženie, stálosť na správnom mieste, pružnosť kolien a pätových kĺbov.
3. Ruky - správne držanie (kolmé päste, lakte pri tele, pružnosť spojenia s hubou koňa a nezávislosť na sede).
4. Hlava, chrbát a sledovanie pohybu - vzpriamené držanie hlavy s pohľadom dopredu, rovnosť chrbta, poloha bedier, súlad s pohybom koňa medzi skokmi, pred skokom, nad skokom a po doskoku, nenápadnosť pomôcok.
5. Cval po parkúre - pokoj koňa, priestupnosť, poddajnosť vyjadrená reakciami na pomôcky jazdca, priľnutím, držanie tela koňa na rovných čiarach i v oblúkoch, udržiavanie cvalového rytmu a primeraného tempa, cval na správnu nohu, dodržanie určeného počtu cvalových skokov medzi prekážkami navzájom súvisiacimi.
6. Miesto odskoku - pravidelnosť a rovnováha cvalových skokov pred skokom, schopnosť jazdca nájsť vhodné miesto odskoku.

MVDr. Jozef Cigánek, CSc.