Dobré spojenie je dušou dobrého jazdenia

Vychádzajme z toho, že kým kontakt je len cítenie huby koňa na konci oťaží, správne spo-jenie (priľnutie) v zmysle telefónneho spojenia) je oveľa sofistikovanejší (prepracovanejší) pocit a jemný, stále však vysoko efektívny spôsob vzájomného odovzdávania si informácií medzi jazdcom a koňom. Spojenie (priľnutie) je tvorené elastickým pocitom na oťaži, ktorý pokračuje cez ramená, chrbát, sed a holene jazdca. Pri správne vypracovanom spojení (priľnu-tí) sa celé telo jazdca stáva efektívnym a dobre vyladeným komunikačným nástrojom. A práve to je ten moment, ktorým začína dobré jazdenie.

Čím skôr jazdec dospeje k pochopeniu, že priľnutie (spojenie) sa nevytvára z niečoho, ale buduje sa z ničoho, tým môže byť vo výcviku úspešnejší. Áno, čítate správne. Najlepšie pri-ľnutie začína z ničoho, dôležitý je len nezávislý, uvoľnený sed a pokojná, neutrálna absencia pomôcok. Postupne by mal každý premýšľajúci jazdec dospieť k poznaniu, že najlepší jazdci sú úspešní najmä preto, že si osvojili schopnosť nerobiť nič nápadné - sedieť nehybne a vyvá-žene, ľahko a neutrálne. Byť svojim telom neutrálny znamená byť spojený s koňom (napojený na koňa) a nedávať mu neúmyselne žiadne nepotrebné informácie (signály, pomôcky), ale len elastické pocity svojho tela iniciované myšlienkou. Tieto pocity získava jazdec uvedomovaním si polohy svojho tela a prenáša ich na koňa prostredníctvom oťaží. „Musí to dělat na po-myšlení“, bola častá poznámka môjho trénera mjr. F. Nováka.

Aj keď jazdec pochopí tento koncept, stále bude musieť venovať dosť času aby eliminoval „falošné tóny“ zo svojho jazdenia. Jazdec musí byť istý, že jeho sed je vycentrovaný, mäkký, uvoľnený a pokojný. Musí eliminovať všetky nekontrolované pošklbávania oťažami a okopá-vania holeňami. Každý jeho pohyb, každá pomôcka musí niečo znamenať. Inak by nemala biť použitá. Toto je neutrál. Ak sa vám podarí svoje jazdenie „upokojiť“, budete prekvapení o koľko ľahšie bude váš kôň reagovať na vaše pomôcky. Kôň celý čas reaguje na nejaký sig-nál, ktorý k nemu jazdec vysiela. Či už vedome dávate pomôcku alebo sa len nevedomky po-hnete. Ak je iba „niečo,“ čo kôň „počuje“ priamo, pokojne a mäkko použitá pomôcka, ktorá prichádza od uvoľneného, vyváženého a neutrálneho jazdca, jeho odpoveď bude iste adekvát-na, poctivá. Samozrejme ak signál pomôcok prekryje iný, pre koňa dôležitejší signál (náhly pohyb, silný zvuk, bežiace kone, nezvyčajná poloha predmetov) z okolia, jazdec musí ráznej-šími opatreniami čeliť danej situácii. No len čo opäť získa pozornosť koňa, musí znova prejsť do neutrálu. Práve tu sa robí najviac chýb. Jazdec si neverí, obáva sa, že koňa nezvládne a tak natrvalo „zapne“ oťaže i tlak holení, prípadne koňa ešte nevhodne trestá. Takýto postup roz-ladí každú komunikáciu. Jazdec má plné ruky, kôň začne byť neochotný, odporný. Na rad prídu ostrohy, ostrejšie uzdenie a začarovaný kruh sa uzatvára.

Často si jazdec myslí, že nerobí nič, ale pri tom si nie je vedomý svojej „hlučnosti“ spôso-bovanej napätím drieku, ramien alebo pliec, prílišným tlakom zubadla na jazyk koňa alebo prikopávajúcimi nohami. Kone reagujú na takúto neustálu stimuláciu rôznymi spôsobmi. niektoré stuhnú, ignorujú jazdca. Iné sa stávajú nepokojnými a popudlivými. Z takéhoto chaosu signálov nemôže vzísť nič len spotvorenie dobrého jazdenia, kŕč, obviňovanie koňa a namiesto osvedčených výcvikových postupov hľadanie skratiek vedúcich k rýchlym pseu-dovýsledkom. Učenie sa byť neutrálnym v sedle začína nezávislým sedom, používaním tela na vyvažova-nie a uvoľnenie skôr než na zadržiavanie. Nezávislý sed sa dá najlepšie získať na lonži. Jazdci sa však akoby hanbili ísť na lonž. Zaujímavé, že legenda drezúrneho jazdenia Dr. Klimke bol majstrom sveta a raz v týždni chodil na lonž. Jazdiť bez strmeňov a držať sa pri tom za hubu koňa, to sa nehanbíme.

Keď už jazdec ovláda nezávislý sed, nastal čas dať mu do rúk oťaže. nemalo by to byť teda skôr. Môže sa začať učiť aký význam má pomôcka rukou. Začínať by mal s čo najjemnejším kontaktom, pri ktorom zostáva jazdec i kôň v pohode pri každej pomôcke rukou i po nej. vrá-tia sa k pôvodnému pocitu. Vyžaduje to čas i trpezlivosť naučiť sa byť neutrálnym, nerobiť na koni nič na viac. Venujte tomu čas, naučte sa trpezlivosti.

Učiť priľnutie (spojenie) je veľmi ťažké. O priľnutí treba začať hovoriť čím skôr. Sú to však skutočne len slová, až dokiaľ jazdec nedokáže použiť tieto slová na osvojenie si pocitu a kôň nezačne odmeňovať jeho snahu primeranými odpoveďami. Jazdec možno najprv získa cit pre energiu pohybu prechádzajúcu spredu dozadu alebo zozadu dopredu a potom ako je energia prijímaná panvovými končatinami. Potom treba jazdca upozorňovať na to aby si uvedomoval aby vycítil, keď sa táto energia pohybu stráca. Z pocitov sa rozvíja schopnosť správneho na-časovania pomôcok a pocity sa rozvíjajú učením sa jazdiť z neutrálu.

Keď jazdec získa pocit správneho spojenia (priľnutia), bude sa snažiť získať ho znova a znova. Dôležité je počas tohto procesu pripomínať si neutrál a vracať sa k nemu po každej interakcii (vzájomnom pôsobení medzi jazdcom a koňom). Ak robí jazdec len tak málo ako je potrebné a len tak veľa ako je nevyhnutné, kedykoľvek chce niečo dosiahnuť, nezíde na sces-tie. V jazdení je menej vždy viac. Ak jazdec dosiahne správne spojenie, chody koňa budú vyzerať stále prirodzene a jazdec bude vítaným pasažierom v sedle, partnerom koňa a nie len hlučným, netaktným, obťažujúcim a arogantným násilníkom.

MVDr. Jozef Cigánek, CSc.