Sed a pomôcky v jazdeckých disciplínách.

Jazdci často hovoria o rôznych druhoch sedov: drezúrny, vyvážený, vidlicový, stehnový, odľahčený atď. Sú to všetko výrazy len málo vyjadrujúce skutočný obsah. Popísať ako sedieť na koni, by malo byť veľmi jednoduché, pretože existuje len jeden korektný spôsob sedu.: tak, aby ťažisko jazdca bolo v súlade s ťažiskom koňa v každej situácii. Nemá význam pliesť jazdcov peknými frázami, alebo vytvárať zložité teórie o tom ako sedieť na koni. V skutočnosti neexistuje základný rozdiel medzi drezúrnym, skokovým alebo militari korektným sedom. A dokonca ani sed džokeja nie je výnimkou. Všetky tieto napohľad rôzne sedy majú spoločný cieľ: udržať pri-rodzenú rovnováhu koňa, stabilizovať jeho rytmus, „robiť“ ho ohybnejším, pružnej-ším, uvolnenejším a tak umožniť jazdcovi dostať koňa na oťaž bez prílišného násilia. Toto by malo byť cieľom všetkých jazdcov a všetci by sa preto mali naučiť sedieť korektne, ak chcú do-siahnuť spomínané parametre. Výnimky z tejto koncepcie korektného sedu neexistujú.
Poloha trupu skokového a drezúrneho jazdca sa bude jasne odlišovať, pretože ich špeciálne aktivity sú rôzne. Základné princípy však zostávajú tie isté. Podobne džokej sedí nad kohútikom koňa, pretože v dostihu potrebuje presunúť ťažisko dopredu. Hoci odľahčený a dostihový sed nie je podporovaný kontaktom sedla so sedacími kosťami jazdca, väčšina jeho hmotnosti je rozložená po bokoch koňa prostredníctvom stehien, holení, lýtok a čiastočne strmeňov. Vždy podľa predpokladanej rýchlosti v ktorej sa bude dvojica pohybovať. Na druhom konci škály je jazdec predvádzajúci figúry vysokej školy s hmotnosťou koňa premiestnenou viac na panvové končati-ny. Je prirodzené, že tento jazdec bude zostávať za myslenou vertikálou ťažiska.
Schopnosť jazdca vycítiť polohu svojho ťažiska vo vzťahu k ťažisku koňa sa dá rozvíjať a zlepšovať základnými a potom špeciálnymi cvičeniami, a najmä lonžovaním bez strmeňov. No ani najtalentovanejší adepti jazdenia, s vrodenou schopnosťou nájsť správne miesto v sedle, sa nerodia so znalosťou ako správne sedieť na koni. Obyčajne sú schopní oveľa pohotovejšie sledo-vať pohyb koňa – ísť s pohybom. Zvyčajne týchto pár šťastných má tiež lepšie fyzické (anato-mické) predpoklady na jazdenie, než ostatní. Robia rýchlejšie pokroky zdanlivo bez väčšej snahy. No nezáleží kto ako rýchlo sa učí. Každý sa však musí snažiť naučiť zaujať správny sed, tak aby mohol používať správne pomôcky na ovplyvňovanie a kontrolu pohybu koňa. Z uvedeného vyplýva, že správny sed je základom v jazdeckom umení i jazdení trebárs rekreačnom.
Základným predpokladom správneho sedu je správne tvarované a na koni dobre „sediace“ sedlo. Najhlbšie miesto sedla by malo byť nad najhlbším miestom chrbta koňa. V takom prípade bude jazdec schopný sedieť v prednej časti sedla, tak „blízko“ koňa ako je to len možné a všetky módne, ale zbytočné vypchávky, či podložky, budú zbytočné.
Pri korektnom sede je hmotnosť jazdca rovnomerne rozložená na obe sedacie kosti a rozkrok (lonovú kosť). Tieto tri body tvoria trojuholník, ktorý umožňuje stabilný sed. Okrem toho, jazdec sedí tiež čiastočne na zadku, ktorého polohu určuje pozícia holení a trupu. Bedrové kosti by mali byť držané vertikálne nad sedacími kosťami a nikdy by nemali smerovať (padať) dozadu.
Ak kôň stojí na všetkých štyroch končatinách a jazdec sedí na „trojuholníku s bedrami priamo nad sedacími kosťami, telo jazdca by malo byť priamo nad bedrami v tej istej vertikálnej línii ako ťažisko koňa. Najvhodnejšie miesto pre jazdca je hneď za kohútikom, pretože kohúti-kové stavce sú pevne spojené a tak neiniciujú samostatne pohyb. Jazdcove stehná by mali prilie-hať vnútornou plochou na sedlo a pokrývať čo najviac plochy bokov koňa. Štíhle, dobre tvaro-vané stehná sú preto výhodné. Mali by umožňovať pevnú pozíciu a stály kontakt medzi vnútor-nou časťou kolena a sedla, ale bez nadmerného zovretia. Správna pozícia kolena poskytuje pevnú oporu sedu. Kolenné kosti by mali smerovať dopredu pri korektnej polohe holení, bez prepínania kolenného kĺbu. Napätie alebo strnulosť musia byť sústavne odstraňované. Jazdec musí byť schopný uvoľniť sa a cítiť sa pohodlne. Holene by mali spočívať ľahko na bokoch koňa, asi na dlaň za podbrušníkom.
Špecifikovať správny uhol medzi stehnom a holeňou je ťažké, pretože to závisí od anatómie jazdca. a relatívnej dĺžky jeho stehien a holení. Dôležité je, aby holene neboli príliš napnuté, tla-čené alebo búchajúce na boky koňa. Mali by byť priložené kľudne a udržiavať ľahký kontakt s bokmi koňa. Jazdec by mal cítiť teplotu koňa na lýtkach a mal by byť schopný jemne pohnúť kožou na rebrách koňa. Stále poklepávanie holeňami je nesprávne a zbytočné, narúša citlivosť koňa na primerané pomôcky. Členky jazdca by mali byť uvolnené, ohybné, poddajné. Stuhnutosť blokuje kĺby, takže žiadna jemná pomôcka holeňou a zvlášť ostrohou nemôže byť uplatnená. Členky musia fungovať ako tlmič nárazov.
Hoci existuje veľa rôznych názorov ohľadne správnej polohy chodidla a päty, existuje vše-obecná zhoda, že palec by nemal byť neprirodzene vytáčaný von alebo dovnútra. Obe pozície by zapríčiňovali napätosť interferujúcu správnej polohe holene. Vieme, že veľmi sa zdôrazňuje význam hlboko prešliapnutej päty. No prehnané tlačenie päty dole, blokuje členok, zapríčiňuje stuhnutie lýtok a tlačenie prstov dopredu, čo prekáža v používaní jemných pomôcok holeňami. Dokonca sa zmení sed. Jazdec si sadá viac na svalstvo zadku a jeho bedrá „padajú“ dozadu. Na-miesto tlačenia päty dole je lepšie držať špičku práve tak vysoko aby jazdec nestrácal strmeň. Špička by mala byť iba zopár centimetrov vyššie ako päta. Jazdenie s nohou hlboko v strmeni sťažuje činnosť holene. Naopak, našliapnutie strmeňa iba špičkou, často končí stratou strmeňa. Dobré je skontrolovať si polohu holene tak, že rovno sediaci jazdec sa pozrie dole a vidí, že ko-lenná kosť práve kryje jeho špičku.
Popíšme si polohu trupu. V dolnej časti zakrivenia chrbtice, medzi sedacími kosťami a bedrovými kosťami sa nachádza päť bedrových stavcov. Ich poloha a napnuté alebo uvoľnené pôsobenie svalov bedier má významný vplyv a účinok na chrbát koňa. Bez použitia bedier nedo-káže jazdec správne podporovať činnosť zadku koňa a prejaví sa to najmä na kvalite prechodov. Horná časť tela spočívajúca na už spomínanom trojuholníku sa kryje s myslenou vertikálou pre-chádzajúcou ťažiskom koňa.. Plecia by mali byť posunuté mierne dozadu za boky, hrudník pri-rodzene vyklenutý, no stále flexibilný a uvoľnený. Panva smerujúca dopredu. Krk a hlava jazdca zostávajú v prirodzenej polohe, bez predkláňania a prílišného napínania. Toto držanie hlavy a krku zaručuje prirodzenú uvoľnenosť. Ramená majú byť spustené pozdĺž trupu tak, aby neod-stávali, lakte pred bedrami v pravom uhle s predlaktiami. Predlaktia by mali smerovať priamo k hube koňa. Ruky treba držať vpredu v strede tela, niekoľko centimetrov (cca 10) pred telom nad kohútikom. Majú byť pri sebe tak, že sa prstami takmer dotýkajú, zápästia klenuté dovnútra. Kto nechápe, čo takáto poloha rúk robí s hubou koňa, používa väčšinou príliš veľa sily pri ovlá-daní koňa. Výška držania rúk závisí na pozícii huby koňa, čo zase závisí na stupni zhromaždenia resp. predĺženia rámca koňa. No poloha rúk musí byť vždy flexibilná, nie nepoddajná, fixovaná. Ruky priťahujú a povoľujú oťaže pred telom v rozmedzí 10 – 15 cm. Ideálnou je línia : lakeť › predlaktie › ruka › huba koňa. Oťaže sa pritom dotýkajú po stranách krku koňa. Stály, citlivý kontakt rúk s hubou koňa môže byť udržiavaný iba ak sú ruky podporované prostredníctvom predlaktí lakťami, ktoré vždy zostávajú pred bedrovými kosťami. Najlepšie si to predstavíme porovnaním čašníčky nesúcej podnos s pohármi piva. Čašníčka stabilizuje svoju ruku inštinktívne držaním lakťa tesne pri boku. Ruky by mali byť mierne zaoblené od zápästí dovnútra tak, aby si jazdec videl nechty, keď sa pozrie dole. Z tejto polohy môžu ruky pohotovo urobiť 6 – 8 cen-timetrový pohyb smerom dovnútra bez pohybu lakťov pri požadovaní ohnutia, pri polovičných zádržiach, obratoch alebo prechodoch. Polohu trupu si môže každý jazdec kontrolovať sám. Slúži k tomu vertikála prebiehajúca pri správnom sede v smere rameno-bedro-päta.



Pôsobenie jazdca a pomôcky

Dorozumenie sa so zvieraťom „jeho rečou“ je odvekou túžbou človeka. Komunikácia s koňom v jazdeckom športe je vlastne o tom istom. Skutočne nie je až také ťažké určitým pôso-bením získať žiadanú odpoveď koňa raz alebo dvakrát, ďalej sa v tomto zdokonaľovať až na úroveň majstrovstva a umenia. Vyžaduje si to však podobné úsilie ako v prípade rozhodnutia naučiť sa cudzí jazyk. Lebo nie je umenie koňa „zlomiť“, ale priblížiť sa jeho úrovni spracová-vania vonkajších podnetov, pritom ho nevyplašiť, ak nezodpovedá jeho správanie ihneď naším ľudským predstavám. Málo koní je skutočne tvrdohlavo neposlušných alebo vzdorovitých ako sa hovorí od boha, ale každý kôň bude popletený jazdcovou nešikovnosťou, nejasnými pokusmi komunikovať prostredníctvom chabej „slovnej zásoby“. Bohužiaľ toto popletenie je často za-mieňané s hlúposťou alebo odporom či trucovitosťou koňa. Ten, kto sa vie znížiť z úrovne mož-ností ľudskej psychiky a priblížiť sa úrovni možností rodu Equs, využije na budovanie komuni-kácie pamäť koňa, ktorú ako vieme, má kôň našťastie výbornú.

Jazdec nekomunikuje s koňom iba prostredníctvom priameho fyzického kontaktu. Jazdec si musí tiež vybudovať mentálny a psychologický vzťah s koňom. Aby to dosiahol, musí byť nápaditý, zručný a citlivý. Musí trpezlivo poznávať každú individuálnu odchýlku správania koňa a naučiť sa predchádzať možným zdrojom ťažkostí. Samozrejme fyzická komunikácia a kontakt jazdca s koňom, zostávajú stále hlavnými. Jazdec určuje ciele a kôň sa učí rozoznávať jednotlivé pomôcky – signály, ktoré vedú k plneniu určených cieľov. Tak sa kôň postupne učí rozumieť jaz-deckému jazyku, ktorý umožňuje vzájomné dorozumenie jazdca a koňa. Tento jazyk často ozna-čujeme ako „jazdecké pomôcky“, hoci možno správnejšie by bolo pomenovanie „signály“. Pri jazdení používame základné a pomocné pomôcky. Základné sú: sed a hmotnosť jazdca, holene, ruky. Pomocné pomôcky sú: hlas, bičík, ostrohy, odmeny, tresty.

Základné jazdecké pomôcky


1 Sed a hmotnosť jazdca
Sed a hmotnosť jazdca sú zrejme najpriamejšie prostriedky komunikácie s koňom. Ne-správny sed a nesprávne rozloženie hmotnosti jazdca narúšajú rovnováhu koňa zásadným spôso-bom. Kôň, podobne ako človek, veľmi citlivo reaguje na spôsob nosenia bremena. Pri pohybe vpred musíme zostať v línii ťažiska koňa. Jazdec sa teda musí mierne nakloniť (nie predkloniť) dopredu len čo sa pohyb koňa vpred zrýchli a vrátiť sa späť ak sa pohyb koňa spomalí. V obratoch sa musí jazdec prispôsobiť pohybu v obrate. Kôň sa snaží inštinktívne podopierať hmotnosť, ktorú nesie, tak aby sa cítil bezpečne a vyvážene. Ak chceme urobiť ostrý obrat, mu-síme preniesť svoju hmotnosť výrazne v smere obratu a zaťažiť príslušnú sedaciu kosť a zmeniť tiež podľa toho polohu holení. Ak to urobíme koordinovaným spôsobom kôň sa bude inštinktívne otáčať doprava alebo doľava aj bez výrazného pôsobenia rúk. Bezpečný sed a efektívna kontrola hmotnosti sa dá najlepšie naučiť a vytríbiť prácou na lonži bez strmeňov.

2 Holene


Signály udeľované holeňami sú rovnako dôležité ako hmotnosť a rovnováha. Prenášajú na-še požiadavky na pohyb vpred ako aj do strán. Kôň na tlak holení reaguje v požadovanom smere, pretože boky koňa pokryté iba kožou a tenkými kožnými svalmi sú veľmi citlivé na dotyk. In-tenzita signálov holeňami sa môže meniť od veľmi jemných až po veľmi silné, od jemného kon-taktu po stláčajúci tlak až ostré štuchnutie alebo dokonca kopnutie. Jazdcove holene by mali spo-čívať na bokoch koňa, asi dlaň za podbrušníkom a vyvolávať pohyb. Vysielajú signály, ktoré nútia koňa k pohybu vpred. Pomôcka holeňou by nikdy nemala byť príliš ostrá, no vždy efektívna. Intenzita tlaku ho-lene by sa mala riadiť podľa dispozície koňa a úrovne výcviku. V praxi sa na to často zabúda a jazdci vyžadujú rovnako precízne reakcie pri náročných pohyboch od mladých koní rovnako ako od už vycvičených. Holeň by mala byť používaná vždy rovnakým spôsobom aby vyvolala vždy rovnakú odpoveď. Pomôcky holeňami by sme mali považovať za signály, nie nástroje ná-hlych prekvapení alebo trestu.

Ruky
Komunikácia prostredníctvom rúk je práve tak dôležité ako komunikácia prostredníctvom sedu a holení. Ruky, prostredníctvom oprát majú dve hlavné funkcie: kontrolovať smer pohybu koňa a regulovať jeho rýchlosť a chod. Okrem týchto dvoch funkcií ruky udržiavajú stály kontakt medzi koňom a jazdcom prostredníctvom spätnej väzby rúk a huby koňa (podobný pocit ako pri hre na ústnu harmoniku). Bez dokonalej kontinuity kontaktu nemôže byť ani reči o akejkoľvek kontrole pohybu. Elastickosť tohto kontaktu sa dá porovnať s gumovým pásom. Zubadlo by malo zostať v stálom kontakte s hubou, ale len s miernym tlakom a nie ťahaním za hubu. Koordinácia pomôcok
Základné pomôcky poskytujú jazdcovi základné komunikačné spojenie medzi ním a koňom. Myslieť si však, že spomenuté základné pomôcky alebo lepšie povedané signály sú nezávislé na sebe by bolo omylom. Pomôcky sú vo vzájomnom vzťahu. Vyžadujú koordinované použitie, usmerňované jazdcovou skúsenosťou a jazdeckým citom, aby priniesli čo najuspokoji-vejšie výsledky. Umenie skutočne závisí na použití všetkých troch základných pomôcok v zhode, ale s rozdielne odstupňovanou intenzitou, tak aby kôň nebol nikdy popletený alebo odradený. Napríklad nikdy ba sme nemali použiť pomôcku vyvolávajúcu intenzívnejší pohyb vpred a zároveň ťahať späť za oťaže, alebo zaostávať za pohybom. Synchronizované a koordinované použitie základných pomôcok musí byť aplikované harmonicky a jemne. V tomto je, dá sa pove-dať, „zakliata úspešnosť každého jazdca. Udržiavanie stálej kontroly nad vlastným telom aby vždy „pôsobilo“ alebo „odpovedalo“ korektne vôbec nie je ľahkou úlohou. Každý jazdec bude potrebovať disciplínu, koncentráciu a obetavé nadšenie. No úspech aj po splnení týchto predpokladov nemožno očakávať takpovediac cez noc. Vedľajšie komunikačné pomôcky. Vedľajšie pomôcky komunikácie významne dopĺňajú základné pomôcky a sú vo výcviku veľmi užitočné.

Hlas
Hoci je jasné, že kôň nemôže chápať význam hovoreného slova, hlas jazdca môže mať významné miesto v komunikácii ak je používaný pravidelne a rovnakým tónom. Vieme tiež, že mľasknutie jazykom, klepnutie bičíkom po čižme alebo švihnutie jazdiarenským bičom zvýši aktivitu koňa a obnoví jeho záujem, ak sú tieto podnety použité s mierou a nie spôsobom vyvo-lávajúcim strach. Kľudné, nízke, krátke, rytmické zvuky, opakované v tom istom tóne, účinne ukľudňujú koňa. Hudba synchronizovaná s prirodzeným rytmom klusu alebo cvalu tiež, ako sa zdá, ovplyvňuje koňa a môže byť použitá ako prostriedok pri stabilizovaní jeho rytmu pohybu. Samotný hlas jazdca nie je obyčajne tak efektívny ako pri použití s ostatnými pomôckami.

Bičík
Jazdecký bičík by mal byť riadnou súčasťou výbavy jazdca. Mal by byť nosený stále, nie len pri určitých príležitostiach, aby sme koňa neplietli. Treba si uvedomiť, že bičík je v prvom rade prostriedok komunikácie a až potom prostriedok na trestane. Bičík je nástroj, ktorý môže byť veľmi úspešne použitý pri privykaní koňa na holeň. Preto by mal byť pravidelne aplikovaný priamo za holeň formou ľahkého klepnutia. Použitie biča ako trestu je opodstatnené iba ak kôň demonštruje stály odpor, očividnú tvrdohlavosť alebo opakovaný zlozvyk ako je kopanie, vyha-dzovanie a podobne. Použitie biča v takýchto prípadoch musí byť krátke, okamžité a len za hole-ňou. Nikdy nie po hlave!

Ostrohy
Tieto patria tiež k základnému vybaveniu jazdca. Mali by sa používať pravidelne okrem niekoľkých málo výnimiek. Podobne ako bičík, nemali by byť používané primárne na trestanie, ale ako komunikačná pomôcka. Sú používanie na spresnenie signálov jazdca a vyladenie citlivosti koňa. Samozrejme, že ostrohy musia byť vždy použité s veľkým taktom a diskrétne. Nikdy by nemali byť neobratne „nalepené“ na boky koňa. Viedlo by to k extrémnej iritácii a odporu koňa. Korektné držanie holení „umiestni“ ostrohy paralelne s bokmi koňa. V prípade výnimočnej neposlušnosti, tvrdohlavosti môžu byť ostrohy použité ako trestajúce. Každý kôň bude akcepto-vať ostrohy ak budú používané na spresnenie ostatných komunikačných pomôcok. Ich akcepto-vanie bude vždy závisieť na jazdcovom takte a skúsenostiach.

Odmena
Šľachetnosť a schopnosť empatie sú pre jazdca či trénera dôležitými vlastnosťami. Ak sa stretneme s nepochopením alebo problémami počas výcviku, najrozumnejšie je vždy analyzovať situáciu trpezlivo a s pochopením. Fyzická náklonnosť a ocenenie, ktoré ľudia demonštrujú po-klepaním na plece, určite neublíži a môže byť rovnako použité pri výcviku koňa. Láskavé pokle-panie kôň okamžite pochopí ako ocenenie. Takéto odmeny majú veľmi pozitívnu psychologickú hodnotu a jazdec by nemal byť skúpy pri ich rozdávaní. Poklepanie po krku, zosadnutie, podanie mrkvy či cukru a prihováranie sa mäkkým oceňujúcim hlasom máme stále k dispozícii. Samo-zrejme, odmeny však nemôžu byť používané ako úplatky v snahe riešiť problémy. Napríklad, ak kôň „zabúda“ na spoluprácu a používa svoju energiu a potenciál na tvrdohlavé odmietanie ak-ceptovať správne použité pomôcky, potom jazdec musí byť pevný a použitie trestu je oprávnené.

Trest
Jazdec sa musí snažiť vzdelávať koňa, učiť ho chápať komunikačné signály-pomôcky. No ak sa stretne s opakovanou neposlušnosťou, potom musí nasledovať okamžite trest postihujúci neopodstatnený odpor alebo nevhodné (nežiaduce) správanie. Jazdec by však pri trestaní nikdy nemal stratiť mieru a po niekoľkých krátkych tvrdých úderoch bičíkom, môže dokonca koňa po-klepať a tak podporiť trestom ohrozený kontakt. Trest je zbytočné predlžovať či stupňovať. Zvie-ra už nemôže pochopiť prečo je vlastne trestané, cíti len bolesť, ktorú si môže spojiť s práve absolvovaným cvičením a tým si vyrobíme veľmi vážny problém do budúcna. Skúsený jazdec zriedka potrebuje použiť trest. Analyzovanie problému a pochopenie dôvodov vyvolávajúcich nežiaduce správanie koňa sa často osvedčí ako oveľa lepšie riešenie. Musíme si uvedomiť, že nespravodlivý trest isto vyvolá negatívnu odozvu. Pred použitím trestu si musíme byť istí, že neželané správanie koňa nie je výsledkom našich vlastných omylov pri komunikácii s koňom. Šklbanie za oťaže je ako trest zriedka dobrou taktikou a v skutočnosti je účinok kontraproduktívny. Na tomto mieste je zvlášť vhodné pripomenúť si jedno staré pore-kadlo: „Kde nestačia vedomosti, tam obyčajne začínajú nadávky a surovosť“.