Naučme sa pri jazdní premýšľať

Otto von Moteton, pruský dôstojník kavalérie roku 1877 napísal: „Dospel som k presvedčeniu, že keby som musel trénovať toho istého koňa znova, robil by som to úplne inak, pretože s odstupom času vidíte všetky slepé uličky, ktorým ste sa nevyhli. Čím viac niekto napreduje, tým viac chápe koľko toho ešte nevie“. Je to pocit, ktorý pozná pravdepodobne väčšina trénerov a jazdcov, pretože mysliaci jazdec sa učí od každého koňa a každej jazdy. Učíme sa pozorovaním reakcií koňa na naše podnety. na tie úmyselné i nechcené, podvedomé. Odpovedáme na reakcie koňa vyvodzovaním záverov, zovšeobecňovaním, tvorbou pracovných hypotéz o podstate výcvikových problémov. potom tieto hypotézy testujeme zavádzaním určitých cvičení a spájaním pomôcok zameraných na problém, ktorý sme identifikovali. Vý-sledkom by mal byť zlepšujúci sa kôň alebo naopak, jeho pohybové stereotypy sa zhoršia. Cyklus nášho pozorovania, diagnostikovania a „liečby“ začína odznova. Týmto spôsobom sa učíme prostredníctvom pokusu a omylu, pretože každý kôň sa nám vždy snaží povedať ako potrebuje byť jazdený. Výzva je ukrytá v korektnej interpretácii toho čo sa nám kôň snaží „povedať“ svojim správaním, svojimi reakciami na naše podnety, pomôcky ak chcete.

Dobrý príklad, ktorý zažije pravdepodobne každý jazdec, je moment keď sa kone náhle zmenia (prevrátia, zadrhnú v pohybe), zvlášť počas prechodov. Najprv nás napadne, že sa to deje úplne bezdôvodne. No rovnaká chyba sa obyčajne stáva za rovnakých okolností alebo na tom istom mieste jazdiarne, čo poskytuje jazdcovi dostatočnú príležitosť na pozorovanie, skúmanie. Čo som urobil, že som vyvolal takúto reakciu, odpoveď? Ak sa dôkladne zamyslíme, obyčajne nájdeme niečo, čo sa v našom držaní zmenilo. Bežne sa stáva, že jazdec stratí svalový tonus (napätie) brušných a chrbtových svalov a trocha sa nakloní dopredu. To stačí aby sa kôň dostal viac napredok. Potom jazdec zablokuje svoje bedrá a začne zaberať rukami, čím blokuje chrbát i panvové končatiny koňa. Ak túto chybu identifikujeme, môžeme jej na budúce predísť. Iné, veľmi bežné príčiny narušenia plynulosti pohybu koňa sú mierne zmeny tempa alebo zrovnania predku a zadku koňa. Niektoré kone sú tak citlivé, že stačí len nepatrné vychýlenie pliec stranou a už cítime narušenie plynulosti ich pohybu. To je dôvod prečo jednou z najdôležitejších úloh jazdca je venovať čo najvyššiu pozornosť svojmu koňovi pri každom kro-ku. Po nasadnutí sa naozaj sústrediť na jazdenie a nerozptyľovať sa tým, že mi niekto vliezol do cesty, nedal mi prednosť, nepodarilo sa mi urobiť presne čo som chcel a podobne. Každú jazdu si musíme prehodnotiť. Zistíme tak čo sa nám darilo a čo nie. Dozvieme sa čo potrebujeme v metodike výcviku pozmeniť a v upevňovaní čoho môžeme pokračovať. Takto získavame spätnú väzbu, kôň sa stáva našim učiteľom, umožňuje nám sofistikovanejšie (rozumnejšie, bez negatívnych emócií) chápať jeho psychiku i reč tela.

prostredníctvom pozorovania a spätnej väzby sa učíme v nespočetných lekciách, niektorých technickej, iných psychologickej povahy a zase iných takmer duchovnej povahy. Učíme sa pri tom veľa o sebe ako aj o našich koňoch a o jazdení. Ako sa naše vedomosti a zručnosti prehl-bujú, začíname chápať, že popri všetkých rôznych pojmoch ako sú ľahkosť, priľnutie, zrovnanie, rovnováha, poddajnosť, kmih, zhromaždenie atď., existuje ešte vždy niečo viac ako to čo dokážeme postrehnúť zrakom.

Správny výcvikový systém umožňuje jazdcovi pokračovať systematicky v uvoľňovaní a posilňovaní koňa, v jeho vybalansovaní, zrovnaní a vôbec pohybovom vzdelávaní. Súčasne pri tom môže rozvíjať svoje chápanie, chápanie toho čo sa od neho ako jazdca - učiteľa vlastne pri jazdení požaduje. Rozmýšľajúci a vzdelávajúci sa jazdec (i tréner) dokáže predchádzať mnohým omylom, mytologizovaniu jazdenia a môže napredovať rýchlejšie aj keď sa to mnohým na prvý pohľad zdá pomalšie. Dokáže napredovať hladko, bez ujmy na zdraví koňa tak ako to vyjadruje talianske príslovie: „Kto ide pomaly ide isto a kto ide isto dôjde ďaleko“.

MVDr. Jozef Cigánek, CSc.