Myšlienky majstrov skokanov


Hugo Simon (narodený 3.8.1942),
Nemec, od r. 1971 Rakúšan. Dosiahol okolo 200 víťazstiev v T, včítane víťazstva v Hmburskom sk. Derby v r. 1977, 4. na OH v Mníchove 1972, 5. na OH v Montreale 1976, 3. na MS v Hicksteadu 1974 a rovnako na ME v Rotterdame 1979, víťazstvo vo svetovom pohári 1979.

Chcel som sa stať futbalistom, ale otec bol obchodníkom s koňmi a chovateľom a tak som sa musel podriadiť. Ako 6 ročného ma posadili na koňa, hneď som z neho spadol a prisahal som mame, že urobím čokoľvek, ale už si nikdy nesadnem na koňa.

Pracujem so svojimi koňmi veľa drezúrne, v tom je moja prednosť, pretože nie som zvlášť telesne silný. Môžem mať teda úspechy len z dobre prejazdenými koňmi. Veľa so svojimi koňmi hovorím pri práci a tiež ošetrovatelia pri práci a čistení s nimi hovoria. Verím, že to má na kone dobrý vplyv.

(Zoznámenie zo ženou – jej vyjadrenie. „Keď som videla h. prvýkrát v živote , myslela som si: úplný blázon. Bolo to na pretekoch, kde H. štartoval súčasne v drezúre i v skokoch. Práve na vzdialenom opracovisku cvičil preskoky, keď ho volali na parkúr, ale H. nikde. Pri druhej výzve už zavládol medzi obecenstvom nepokoj a tesne pred treťou výzvou niečo okolo mňa preletelo. Bol to Hugo na Winzein. V kluse si doťahoval podbrušník, vošiel na kolbisko, po-zdravil a hneď zaznel zvonec. Pamätám si, že H. vtedy vyhral.

Chcem jazdiť bojovné kone, pretože rád jazdím na víťazstvo. So svojimi koňmi, ktorí sú od prírody bojovníkmi mám niekedy nezhody, pretože sú často vyhranenými osobnosťami, ktoré sa nedajú len tak podmaniť. Ale ak sa vám to podarí, máte koňa na víťazstvo. Napr. FLIPPER, ktorý je zo svojimi 156 víťazstvami v T najúspešnejším synom Ferdinanda. Než som ho začal jazdiť, nedokončil jeden jediný parkúr.

Dobré kone nenájdete, tie si musí každý jazdec urobiť sám.





MVDr. Juraj Hanulay
Myslím, že názory takej významnej osobnosti nášho skokového jazdenia, akou nepochybne je Dr. J. Hanulay, by nás mohol zaujímať. Čo teda hovorí o prejazdenosti skokového koňa?

O prejazdenosti športového koňa sa nahovorí viac ako dosť. pochybujem však o dostatočných teoretických a praktických vedomostiach mnohých jazdcov (česť výnimkám), pretože prejaz-denosť našich koní je na nízkej úrovni. A to je na škodu nie len reklamy nášho chovu, ale hlavne úrovne všeobecného prejavu nášho jazdenia. Námietka, že nikde i za našimi hranicami vidieť nižšiu úroveň neobstojí. porovnávať sa musíme s lepšími. Lepšie musíme pracovať hlavne my, pretože naše športové možnosti sa ešte dlho v mnohých smeroch nevyrovnajú bohatším susedom.

Pod pojmom prejazdenosť koňa rozumieme celú škálu rôznych pohybových i psychických činností a úkonov, ktoré musí kôň stále prijímať a pomôckami zvládnuť tak, aby bol uvoľnený, príjemne jazditeľný, poslušný a ľahko ovládateľný v požadovanom chode, ruchu a tempe a v potrebnom stupni zobrania.

O čom píšem, sú moje názory po mnohoročných skúsenostiach ako jazdca a trénera. Vznikli na základe môjho pozorovania, všetkého toho čo som preštudoval, prežil a precítil. V jazdení sú mnohé detaily, ktoré sa dajú ťažko vysvetliť a ešte ťažšie napísať, dajú sa len precítiť. precítiť ich však môže len ten, kto na koni správne sedí, má k nemu správny vzťah a dostatok teoretických vedomostí. Náš popredný praktik a teoretik mjr. Dobeš pri vysvetľovaní určitých úkonov na koni rád používal príslovie „není totéž, když dva delají totéž“. Týmto povedal ve-ľa.

Už pri prvom nasadnutí dochádza u koňa k mnohým fyzickým i psychickým zmenám. V žiadnom prípade nemožno uvádzať jednu bez druhej samostatne. Všetky úkony a teda celá činnosť sa vykonávajú oveľa ľahšie a jednoduchšie, keď vládne dobrá psychická pohoda jazdca, hlavne však koňa. Jazdec sa musí vedieť ovládať!

Veľmi dôležité je ťažisko koňa, ktoré sa pod vplyvom psychiky presúva, pretože sa mení dr-žanie tela koňa. O tom, že naše kone veľmi často nie sú v optimálnej psychickej pohode svedčí skutočnosť, že chodia po predku. Vidieť to na ich akcii, priestornosti chodov a tvrdosti do-šľapov. Poloha ťažiska ovplyvňuje rovnováhu koňa, najmä v pohybe. Teda už od začiatku je potrebné s koňom pracovať tak, aby postupne dochádzalo k zmene polohy jeho ťažiska, aby sa kôň dostal zo svojej prirodzenej rovnováhy do rovnováhy pod jazdcom. A to sa stane len vtedy ak zoberie jazdca na chrbát, teda keď znížením a natiahnutím krku a hlavy a aktívnym vykračovaním panvových končatín „vyklenie“ chrbát. Krk a hlava koňa sú vlastne balančným prostriedkom ako u povrazolezca dáždnik, tyč alebo rozpažené ruky. Balančný prostriedok nemusí svojou hmotnosťou zodpovedať proporciám, ktoré je potrebné vyvažovať. Stačí len pomôcť pri udržaní polohy ťažiska na správnom mieste.

Pohyb koňa je iniciovaný panvovými končatinami, ktoré postupne preberajú určitú časť hmotnosti tela na seba. Ťažisko sa tak presúva smerom dozadu a jeho poloha závisí od stupňa angažovanosti celého zadku koňa. Tým dochádza k odľahčeniu predku (najviac pri odskoku, piruete, piafe). Takýto kôň sa teda pohybuje v rovnováhe, pohybuje sa nie len nohami, ale pohyb prechádza jeho chrbtom. Nemčina má na takto sa pohybujúceho koňa označenie Rüc-kgänger, angličtina backmoover, teda kôň chodiaci chrbtom. Fusgänger (legmoover) je kôň, ktorý sa pohybuje len nohami so strnulým, prepadnutým chrbtom. Takýto kôň je celý strnulý a nepríjemne sa na ňom sedí (pretože chrbát nepruží). Býva nervózny, ťažko sa ovláda. Ťaži-sko takto chodiaceho koňa je vždy posunuté dopredu.

Vypracovanie chrbtového svalstva (pri zníženom krku) je nesmierne dôležité a jeho význam sa prejaví i pri vzpriamovaní koňa pri drezúre i pri skákaní. Silné chrbtové svalstvo spolu súvisí aj s pevnosťou všetkých väzov medzi stavcami. Chrbát sa potom pri zvýšení krku len tak neprepadne. Aktivitou holene (nepreháňať) sa zadok koňa viac angažuje a zádržovými po-môckami (zospodu smerom hore) dochádza k postupnému vzpriamovaniu. Teda pri zvýšenom (vzpriamenom) predku je zadok nútený preberať na seba viac hmotnosti. Kôň sa viac zhro-mažďuje a podsadzuje. Čím vyššie vzpriamenie tým väčšie zhromaždenie. K takému stavu sa dá dopracovať len za určitú dobu, nie za týždeň, ale za niekoľko rokov.

Z uvedeného vyplýva, že poloha ťažiska je nesmierne citlivým bodom, na ktorý nesmieme zabúdať. Pre jeho ľahšie pochopenie alebo jeho zdôraznenie pripomeniem, že zrýchliť tempo predĺžením krokov môžeme bez prehnanej holene alebo bičíka len zdôraznením sedovej po-môcky miernym predklonom a prepustením, presunom ťažiska dopredu. Toto poznáme i z polovičných prekrokov, pri ktorých je vnútorná sedacia kosť viacej zaťažená a kôň vyko-náva prekrok bez iných dôrazných pomôcok. Kôň sa snaží ťažisko jazdca podchytávať, zla-ďovať so svojim ťažiskom.

Zmena ťažiska jazdca pri skákaní, hlavne pri odskoku je kardinálnym momentom od ktorého závisí i kvalita skoku Pri predčasnom posune ťažiska jazdca, teda pri „predbehnutí“ sa v zása-de skok nevydarí alebo kôň zastaví. Priviesť koňa do rovnováhy je teda základným momen-tom bez ktorého nemožno koňa správne pracovať a bez ktorého prejazdenosť nemôže existo-vať. Pretože väčšina koní je viac-menej krivých, je potrebné ich postupnou prácou zrovnať. Zrovnaný kôň sa príjemnejšie jazdí, ľahšie sa mu pracuje, pretože sa skôr dostane do rovno-váhy. Na margo krivosti by som chcel uviesť, že pravo rukého, ľavo rukého alebo obojrukého koňa možno poznať podľa uloženia neupravovanej hrivy. Hriva smeruje na konkávnu stranu koňa. Konkávna strana je kratšia a tak i sklon k nej je väčší. U obojrukého koňa, ktorý má pra-videlne osvalený krk, je hriva rozdelená na obe strany. Zrovnanie koňa však nie je možné bez správneho priľnutia. Pre lepšie pochopenie si definujme priľnutie ako spojenie (dotyk) koňa a jazdca prostredníctvom oťaží a zubadla a slúži najmä na vedenie koňa (nie k trestaniu koňa šklbaním za oťaže). Priľnutie musí byť mäkké, pokojné a pružné vo všetkých chodoch, v kaž-dom ruchu a pri všetkých úkonoch. Závisí od správneho sedu. Prečo? Najmä preto lebo koňa možno viesť aj bez zubadla alebo oťaží len zmenou polohy tela jazdca a pomôcok holeňami, pôsobením na ťažisko koňa ťažiskom jazdca.

Na priľnutí vlastne pracujeme od momentu, keď na mladom koni chytíme oťaže do rúk. Často je to základ toho aké priľnutie sa vypracuje do budúcnosti. Krivosť koňa má vplyv i na polohu hlavy koňa a jeho hubu. Kôň krivý vľavo má hubu mierne šikmo vľavo (jej os). Vzdialenosť od kútika k stredu osi je kratšia. Zubadlo však musí rovnomerne tlačiť na ďasná. pri dosiahnutí návyku na Zubadla v správnej polohe i čase a teda pri dosiahnutí obojstranného priľnutia, môžeme začať používať aktívnejšie oťaž na konvexnej strane tak, aby pomohla krk a hlavu dostať do požadovanej rovnej polohy. Konvexná strana a teda i jej kútik je vždy o niečo tvrd-ší. Treba si uvedomiť, že tvrdosť kútika je záležitosťou celého koňa, jeho trupu a najme pod-sunutia rovnostrannej končatiny.

Priľnutie i zrovnávanie koňa je proces na ktorom je potrebné denne pracovať a nikdy sa vlast-ne nekončí. Zrovnávaniu napomáha len práca v dobrom kmihu vo všetkých chodoch ak je zadok správne angažovaný. Za veľké zlo považujem krok, ktorý nemá dostatok živosti (čo na našich jazdiarňach najčastejšie vidíme). Pri práci na zrovnaní i priľnutí musíme vedieť, že vonkajšia oťaž je vedúcou oťažou (musí mať stály dotyk) a vnútorná určuje mieru ohnutia v krku. Vnútorná oťaž občas povoľuje a „pohladká“ koňa po krku. Takouto opakovanou čin-nosťou postupne dosiahneme dobré a jemné priľnutie a ideme po správnej ceste k zrovnaniu koňa. Ohnutie krku koňa, obrat, alebo oblúk robíme odtiahnutím oťaže od krku a nie preťaho-vaním oťaže cez krk koňa. Takýto postup vytvára veľký hendikep vo vedení, zhoršuje vedenie koňa tým, že láme jeho pozdĺžnu os na nesprávnom mieste. Krédom našej práce musí byť rovný dlhý krk i hlava pri aktívnom jazdení dopredu. po dosiahnutí stáleho obojstranného priľnutia sa snažíme stavať oboma oťažami predok koňa pred zadok, teda vlastne cvičenie dovnútra plece, čo zrovnaniu koňa najviac pomáha. Prácou na kruhu a na dvoch stopách mô-žeme dosiahnuť optimálne zrovnanie koňa. Prácu na zrovnávaní musíme opakovať denne. Denne musíme dbať na to aby svalstvo obidvoch strán koňa bolo rovnomerne precvičované. Už v kroku vyžadujeme živý pohyb dopredu. Len v takomto kroku sa pravidelne napínajú a uvoľňujú všetky svalové skupiny. To isté platí pre klus i cval. Kone nesmú chodiť „ísť pod tempo,“ pretože to im umožňuje pohybovať sa v ich krivosti.

Po úvodnej časti výcvikovej hodiny pristúpime k špeciálnemu uvoľňovaniu zátylku koňa. Len kôň s uvoľneným zátylkom je primerane priestupný. Zátylok koňa je Achillovou pätou prie-stupnosti a celkového uvoľnenia. Zátylok rozhoduje o ovládateľnosti koňa. Zátylok uvoľňu-jeme stavaním koňa k ruke. To znamená, že hlavu koňa staviame tak, aby sme videli vnútorný očnicový oblúk pri takmer rovnom krku. Je to jedno z najťažších cvičení, avšak pri jeho zvládnutí sme dosiahli veľké víťazstvo. Ťažko ovládateľný kôň, ktorý pod jazdcom uteká kam chce, robí lancády, má spoločného menovateľa. Je prepadnutý v chrbte, má zdvihnutý krk a hlavne má tuhý nepoddajný zátylok. Na takéhoto koňa nepôsobí ani páka, ani žiadne ostré uzdenie (ak tak na krátku dobu). Uvoľnenie zátylku nemožno stotožňovať s ohnutím alebo ohýbaním krku smerom dole (zaliezanie). Kôň ktorý je ohybný len smerom dole pri stuhnutí má toľko sily v krku, že jazdec si s ním neporadí (je to kôň zlomený medzi druhým a tretím krčným stavcom, zarolovaný). Postavenie k ruke treba robiť na obe ruky pri častej zmene chodu i ruchu, i na dlhom krku. Tento cvik sa najlepšie cvičí v krátkom kluse. V kroku pri nedostatku správneho pocitu by kôň mohol prejsť do pasu alebo inej nepravidelnosti v pohybe (vypadávanie plecom, nákrok). Celý tento postup zdokonaľuje priľnutie, ktoré však musíme udržiavať v prípade potreby aktivizáciou holene. Kôň musí chcieť ísť kontrolovane dopredu, „musí sa niesť,“ čo je tiež dôkazom správnej práce chrbta.

Krivý kôň je krivý nie len preto, že má na jednej strane kratšie svalstvo. krivý je i v chrbtici, pretože aj jej väzy sú na jednej strane skrátené. Všeobecne sa traduje, že koňa máme ohýbať v rebrách, ale to nie je z hľadiska anatómie celkom dobre možné. Hlavne sa musíme snažiť aby kôň pri pohybe zapájal svalstvo chrbta a tiež brušné svalstvo. Kôň, ktorý v chrbte nepruží alebo len nedostatočne, sa nemôže ohýbať správne. A už sme zase pri cviku dovnútra plece. Je to cvik, ktorý pri správnom predvádzaní najviac pomáha zrovnaniu koňa a k jeho celkovému uvoľneniu i priestupnosti. Je to cvik, ktorý zdokonaľuje aj uvoľnenosť v zátylku. Zdôraz-ňujem, musí byť však správne vykonávaný. Šikmo idúci kôň (čo mnohí považujú za dovnútra plece) nemá veľa spoločného s uvedeným cvikom.


Poznámka:


Čo myslíte, prečo väčšinou tieto cvičenia (dovnútra plece) všetci uznávame. Na-ozaj som nepočul na oficiálnom fóre nikoho tieto cvičenia spochybňovať. No inak je to v praxi a na chodbách stajní, na jazdiarniach. Tam dosť často počuť aj od „veľkých“ jazdcov, že dovnútra plece je veľmi ťažký cvik a teda , že je to starý výmysel v modernej dobe a v mo-dernom jazdení nepotrebný.

Príliš často sa skrývame za „modernosť“ a názory starých majstrov považujeme za hlúposti. Často len preto, že ich poznáme len z počutia alebo vôbec ich nepoznáme a hlavne nedoká-žeme ich uplatniť pri praktickom výcviku. Starí majstri však boli profesori vyučujúci jazdecké umenie na univerzitách alebo na kráľovských dvoroch.

Pozrime čo k tomu hovorí tréner skokanov USA George Morris. Alebo aj ten je nehodný nášho uznania?

„Gordom Wright mi dal základy a umožnil mi pochopiť elementárny systém praktického jazdenia a predvádzania koňa. Richard Wätjen (drezúrny majster) mi odhalil pravé základné zásady klasického drezúrneho jazdenia. Štyri roky som jazdil s Bertalanom Nemethym (ab-solvent Maďarskej kráľovskej jazdeckej akadémie), ktorý zasvätil svoj život pomalej klasickej metóde výcviku skokových koní, teda metóde ktorá je v dnešnom svete skokového športu príliš často zanedbávaná. Posledným mojim učiteľom bol Gunnar Andersen, dánsky drezúrny majster“.

Čo k tomu dodať. Hádam len toľko, že by sme nemali toľko skrývať svoju nechuť vzdelávať sa za údajnú „modernosť dnešného jazdenia“, za neochotu a protivnosť koní, za „podrazác-tvo“ rozhodcov, zvlášť štýlových a drezúrnych, za nedostatok času. No, je to veľa na čo sa dokážeme vyhovoriť. Veľmi často kone z nevedomosti týrame nesprávnou, roky sa neosved-čujúcou metódou a vinu za neúspech hádžeme na ne. A čo, veď nevedia rozprávať, dokonca bolesť nesignalizujú ani piskotom, či plačom podobne ako psi alebo mačky. Nejaké to škrípa-nie zubov, plazenie jazykov, tlačenie sa do rúk, sotva ovládateľné utekanie. To nám nič neho-vorí. To zvládame pritiahnutými nánosníkmi, prievlečkami, ostrejším uzdením možno aj dačím špeciálnejším. Aj keď im občas „vrazíme“, nemali by sa hnevať. Aby sme uľahčili svedomiu, predsa sú to partneri, kupujeme im najonakvejšie krmivká, zháňame najonakvejších liečiteľov, podkúvačov, masérov, všakovak si ich udobrujeme. No po nasadnutí je mnohokrát po partnerstve. Vtedy už nahrádzame dialóg nekompromisným nátlakom, ktorý si často odô-vodňujeme rôznymi dogmami, polopravdami a jednoducho tým, že kôň „musí“!

Počínanie mnohých jazdcov je nepochopiteľné aj pre laikov, od ktorých chceme aby sa prišli pozrieť na naše produkcie. Kto je zvedavý na stres vyžarujúce kone naháňané jazdcom do-okola a pasujúce sa s jeho nepoddajnou rukou, kopúcou nohou a na trénerov kričiacich „kopni ho“. Ak má niekto rád takúto atmosféru, zájde si radšej na futbal, kde môže byť aspoň spolu účastný tvorby takejto atmosféry.


Josef Dobeš



Kôň sa stal pre jazdcov i niektorých trénerov jednoducho náradím. A tu nepomôžu žiadne nové tréningové metódy. Schopné kone nepokračujú, veľa trénerov i jazdcov sa uspokojuje s každodennými štartmi v Z až L súťažiach. Šialené rýchlosti pri rozoskakovaniach, neúmerne dlhé parkúry i keď len stupňa Z s následným rozoskakovaním opotrebujú koňa viac, než po-zvoľné a systematické zvyšovanie požiadaviek s plánom na niekoľko rokov. Treba sa viac radovať z pekného parkúru, trebárs i s náhodnou chybou, než z víťazstva v podradnej súťaži po rozoskakovaní, ktoré pripomína steeplechase.

Nakoniec sedieť na koni sa dá všelijako a dá sa jazdiť aj bez sedla.

Pri propagovaní nových metód a pod. sa však zabúda na to, čo robí sed sedom. To je. držanie hlavy, chrbta, rýchlosti koňa zodpovedajúce naklonenie, dĺžka strmeňov a od toho závislá poloha rozkroku, kolien, holení a chodidiel. Sú to základy sedu a to všetko umožňuje splynutie ťažiska jazdca s ťažiskom koňa.

Tiež preklad „kôň je nútený ísť skrz šiju“ nemôže byť jazdcami pochopený, pokiaľ nevedia, že znamená reakciu v krku uvoľneného koňa a priuzdenie, zodpovedajúce pôsobeniu ruky a tým priblíženie hlavy ku kolmici.

William C. Steinkraus

(nar. 1925). Jeden z najúspešnejších jazdcov USA. Od r. 1951 do 1972 bol členom repre družstva USET. Štartoval na 5 OH, v r. 1952,56,60,68 (v Mexiku zlato) a 1972. Na Panamerických hrách zvíťazil v r. 1959 a 1963, 5 x zvíťazil v Toronre, 2x NY, King Georg V., Gold Cup a veľa GP v Európe.

Skokový šport sa bezpochyby prispôsobil najlepšie zmenám, ktoré od svetovej vojny nastali. Nebezpečenstvo je iného pôvodu a nejedná sa tu až tak o otázku nájsť ekonomickú života-schopnosť, ako nejakým spôsobom ochrániť základné prvky športu pri rastúcom ekonomickom úspechu.