Pre koňa je signálom na vykročenie tlak holení na jeho boky. Tento tlak musí byť podporený dopredu pôsobiacim sedom. To znamená tlakom sedacích kostí smerom dopredu s podporou tohto tlaku dolnou časťou chrbtice. Táto kombinácia pomôcok známa ako vystužený driek, by sa mala používať pri iniciovaní všetkých pohybov vpred a na začiatku všetkých prechodov. Po vystužení drieku, prsty a zápästia jazdca povoľujú, no prsty stále udržiavajú primeraný jemný kontakt s udidlom a sledujú hubu koňa pri pohybe vpred. Kôň musí cítiť, že má „zelenú“. Horná časť tela sleduje pohyb dopredu a snaží sa sním zosúladiť. Jazdec sedí hlboko v sedle na sedacích kostiach, takže môže cítiť každý jednotlivý pohyb dopredu, tak ako sa plece koňa na tej ktorej strane presunie dopredu. Napr.: pravá sedacia kosť sa pohybuje dopredu, v súlade s vykračujúcou panvovou končatinou, nasledovaná bezprostredne ľavou sedacou kosťou, posúvanou vykračujúcou ľavou panvovou končatinou. Táto sekvencia (následnosť) pohybov sedacích kostí poskytuje jazdcovi možnosť vycítiť pravidelnosť, rovnosť a dĺžku krokov koňa. Jazdec sa musí naučiť vycítiť pohyb svojich sedacích kostí a rozoznať moment kedy ktorá panvová končatina vykračuje a je prevádzaná dopredu. Ak chce jazdec zvýšiť impulz pohybu, predĺžiť kroky alebo ovplyvniť smer panvových končatín, jeho pomôcka holeňou bude najefektívnejšia v momente vykročenia panvovej končatiny. Napokon, končatina koňa, ktorá je na zemi musí podopierať a niesť hmotnosť svoju i jazdcovu, čiže táto končatina nie je voľná a schopná v tomto momente odpovedať na jazdcove pomôcky.
Jazdec sediaci korektne a cítiaci pohyb panvových končatín koňa prostredníctvom sedu, bude schopný používaním rytmicky sa striedajúceho tlaku lýtok (holení) na boky koňa diktovať dokonca rytmus pohybu. Ak jazdec mierne nakloní hlavu a pozrie dole, môže si všimnúť, že potom, čo jedna z jeho sedacích kostí urobila pohyb vpred spolu s plecom koňa, to isté plece sa pohybuje bezprostredne dozadu. A to je moment, kedy by mal jazdec jemným tlakom povzbudiť vykročenie panvovej končatiny, ktoré bude nasledovať.
Poznáme dva rôzne spôsoby jazdenia v kluse. Jeden je tzv. ľahký – jazdec vysadá – a druhý je tzv. ťažký (plný) – jazdec zostáva sedieť.
Každý základný pohyb vo výcviku by mal byť jazdený v ľahkom kluse. To však neznamená, že skúsený jazdec s dobrým sedom nemôže byť dokonca efektívnejší, ak použije ťažký klus aj pri jazdení týchto elementárnych pohybov.
V ľahkom kluse je hmotnosť jazdca podopieraná predovšetkým jeho kolenami, kým ďalšia časť hmotnosti je rozložená na vnútorné plochy stehien a lýtok, časť spočíva na strmeňoch. Horná časť jazdcovho tela, zvlášť sedacie kosti a bedrá, sa pohybujú dopredu ku kohútiku, tesne nad sedlom, používajúc striedavo posuvný impulz panvovej končatiny. Celý pohyb hornej časti tela dopredu je v súlade s jedným diagonálnym párom končatín a keď sa panvová končatina dotkne zeme, jazdec sa jemne vráti do sedla. Vysadanie musí byť elastické, jemné a časovo perfektne zosúladené s došľapovaním panvovej končatiny.
Prostredníctvom vysadania a vracania sa do sedla by jazdec mal byť schopný diktovať koňovi požadovaný rytmus. Jazdcove poháňajúce holene by sa mali tesnejšie pritlačiť na koňa práve v momente, keď sa jazdec sedom vráti do sedla. Svoj vysadavý pohyb musí synchronizovať s pohybom jedného z vpred sa pohybujúcich pliec. Sedom sa vracia do sedla, keď sa opačná panvová končatina dotkne zeme. Ľahký klus je najvhodnejším na prekonávanie dlhých vzdialeností. Pri používaní ľahkého klusu by mal jazdec meniť diagonálu (nohu) pomerne často. Inak môže kôň na jednej strane stuhnúť a podopierajúci pár diagonálnych končatín by bol preťažený.
Tento spôsob je ťažšie sa naučiť a mal by byť používaný hlavne skúsenými jazdcami. Jazdec sediac v kluse musí sledovať vertikálne výkyvy chrbta hladko, tak aby udržal správnu pozíciu. Chrbtové svaly koňa zostanú uvolnené iba ak jazdcov sed hladko (pravidelne) sleduje rytmus koňa. V takomto prípade bude kôň akceptovať jazdcovu hmotnosť a nebude zbytočne napínať chrbát ani tuhnúť v chrbte na znak odporu a umožní jazdcovi sedieť pohodlne. Ak takto kôň akceptuje jazdca, jazdec môže tiež zostať uvolnený a schopný sledovať pohyby chrbta koňa bez akéhokoľvek diskonfortu. Horná časť tela jazdca by mala zostať vzpriamená a uvolnená. Tlačením brucha mierne dopredu môže jazdec predísť akému-koľvek prepadnutiu bedier dozadu. Sedacie kosti by sa nikdy nemali oddeliť od chrbta (sedla) koňa a obe holene by mali byť priložené ľahko, bez viditeľného úsilia na správnom mieste bokov koňa.
Ak je ťažký klus predvádzaný korektne, jazdec môže dýchať
normálne, rozprávať a dokonca otáčať trup na obe strany bez zmeny pozície
sedu. Môže nepochybne aplikovať pomôcky efektívnejšie a citlivo za
predpokladu, že má vypestovaný taký bezpečný sed, ktorým nenarúša pôsobenie
koordinovaných pomôcok vpred ani korektné priľnutie
Pôsobenie jazdca v cvale
V prvom rade je veľmi dôležité pochopiť ako nacválať alebo prejsť do cvalu. Pred prechodom kôň potrebuje najprv upozornenie polovičnou zádržou, aby spozornel a pripravil sa mentálne aj fyzicky akceptovať pomôcky na nacválanie. Jazdec by mal preniesť hmotnosť (zaťažiť) mierne na vonkajšiu sedaciu kosť a udržať ohnutie koňa k ruke na ktorú chce nacválať a vydržať oťažami v smere vonkajšieho bedra. Potom musí uplatniť tlak oboch holení súčasne, no aktívnejšie vonkajšou holeňou za podbrušníkom. Podľa mojich skúseností jazdci často práve v tomto robia chybu a pôsobia prehnane aktívne vnútornou holeňou. V momente nacválania mierne prepustíme obe oťaže. Vnútorná ruka sleduje pohyb vnútorného pleca vpred, kým vonkajšia ruka udržiava ľahký kontakt s hubou.
Keď kôň prejde do cvalu, jeho vnútorné pleca musí byť voľné. Inak hrozí, že kôň nacvála do križovania. Treba dávať pozor, aby vnútorná ruka neobmedzovala voľnosť vnútorného pleca resp. hrudnej končatiny. Kôň by tiež nikdy nemal byť pri nacválaní ohnutý von.
Doporučuje sa prvé nacválanie vyžadovať z klusu. Po prvom cvalovom skoku jazdec musí presunúť svoju hmotnosť naspäť na vnútornú sedaciu kosť. Vnútorná holeň potom pokračuje v podpore každého cvalového skoku, kým jeho vonkajšia holeň kontroluje zadok a bráni jeho vychýleniu.
Vnútorná holeň jazdca udržiava rytmus a impulz pohybu každého cvalového skoku, kým vonkajšia ruka súčasne žiada od koňa skrátenie. Vnútorná ruka udržiava len najjemnejší kontakt a je stále pripravená prepustiť pohyb a zabezpečuje najme smer pohybu. Jazdcov sed musí sledovať pohyb chrbta koňa, kým jazdec sa sústredí na pohyb dopredu a dolu
Cval dáva jzdcovi pocit troch úderov alebo troch fáz a tým je jasne odlíšený od ostatných chodov.
Pri analyzovaní cvalu musíme zdôrazniť diagonálnu podporu, ktorá by mala fungovať medzi vnútornou holeňou a vonkajšou rukou jazdca. Diagonálna podpora existuje aj v ostatných chodoch, ale nie je tak zjavne vyjadrená ako v cvale.
Podľa definície je vnútornou stranou koňa tá ku ktorej je ohnutý. Majúc na pamäti, že takmer žiaden kôň nie je úplne rovný, stále musíme udržiavať rámec zodpovedajúci cvalu práve tak ako v iných chodoch v ktorých telo a pohyb dopredu zostávajú rovné.
Na zachovanie rovnosti vnútorná holeň podporuje a diktuje kvalitu impulzu (kmihu), ktorý je stále kontrolovaný kontaktom vonkajšej ruky. Vnútorná ruka udržiava požadovaný smer, no stále je pripravená veľkoryso povoliť, nikdy neprekážať dopredu sa pohybujúcemu plecu. Vonkajšia holeň posunutá mierne dozadu v porovnaní s vnútornou, skôr pasívne bráni vypadnutiu vonkajšej panvovej končatiny z priameho smeru.
Jazdec sedí hlboko a vnímanie sedu a bedier je také, že tieto sú rytmicky posúvané opakovane dole a dopredu. Pocit môžeme porovnať so sedením v hojdacom kresle. Keď sa vnútorná sedacia kosť a bedro posúva dopredu v koordinácii s vonkajšou sedacou kosťou a bedrom, jazdec musí byť opatrný a dbať aby sa jeho vonkajšie plece a bedro pohybovalo paralelne s plecom koňa a nezaostávalo. Vnútorná holeň podporujúca akciu pri každom cvalovom skoku musí byť pociťovaná a súčasne kontrolovaná na vonkajšej strane vonkajšou rukou. Takéto pôsobenie udrží koňa rovného, zhromaždeného, cválajúceho guľato a v dobrej rovnováhe.
Vedieť ako fyzicky sedieť na koni a ako s ním komunikovať prostredníctvom pomôcok nestačí. Jedno aj druhé musí byť precvičované a sústavne študované a stále to bude trvať dlho, kým sa tieto činnosti rozvinú a zautomatizujú v pohotovú dispozíciu (zvyk) správne reagovať v danom momente.
Precvičovanie a opakovanie je nevyhnutné pri rozvoji synchronizácie s kolísavým pohybom chrbta koňa. Dokonca oveľa viac je potrebné precvičovanie sledovania pohybov chrbta koňa a schopnosti zostať pri tom uvolnený, pružný so vzpriamenou hornou časťou tela, držiac najnižšiu časť chrbtice v jej prirodzenej pozícii a nepripustiť jej prepadnutie dozadu. Treba si uvedomiť, že iba v tejto vzpriamenej pozícii môžu byť stavce ľahko (bez zjavnej námahy) napnuté a môžu vytvoriť správne vystužený alebo relaxovaný driek. Tieto pohybové stereotypy majú veľký vplyv na chrbtové svalstvo koňa. Sed jazdca nemôže byť efektívny ak si jazdec nie je vedomý tejto skutočnosti alebo nie je schopný používať tieto postupy. Jazdec si tiež musí uvedomovať pohyb končatín koňa a cítiť prostredníctvom sedu, kedy ktorá končatina opúšťa podklad a je vo vzduchu, nenesie žiadnu hmotnosť. Ak si jazdec nevypestuje toto povedomie (cítenie), jeho pomôcky budú nesprávne načasované (nesynchronizované) a nikdy neumožnia dosiahnuť optimálne výsledky.
Všetky tieto pocity sú prepojené s jazdcovým rozumovým chápaním možností koňa. Kone sa líšia podobne ako ľudia a podobne ich ovplyvňujú vonkajšie podmienky. Individuálny temperament a dispozície rôznych koní sa musia vždy brať do úvahy. Jazdcove pôsobenie pri výcviku koňa by sa malo vždy riadiť podľa výsledkov objektívneho zhodnotenia schopností zvereného koňa.
Jazdec sa stále musí pýtať sám seba: sú trpezlivosť a odmeny alebo neústupnosť a trest vhodnejšie v tej-ktorej konkrétnej situácii ? Jazdecký takt súvisí menej s fyzickými schopnosťami, než s psychologickými danosťami. Vzájomné porozumenie závisí nie len od koňa, ale tiež a hlavne od jazdcových schopností a jeho mentálnych postojov.